Posol smrti - Stretnutie

Mladá dievčina si veľkou dôslednosťou nanášala na pery krvavo červený rúž. Táto farba už dávno vyšla z módy a už takmer nik sa ňou nelíči. Ostro kontrastovala s jej bledou pokožkou a čiernymi jemne zvlenými, havraními vlasmi. No okrem toho sa jej perfektne hodila k červeným šatám, ktoré mala na sebe. Dokončila svoje veľdielo a prehodila si cez seba čierny kabát. Venovala letmý pohľad do zrkadla. S výsledným efektom bola celkom spokojná, už si len upravila zahnutý limec kabátu a nahodila na plece kabelku. Našpúlila ústa a sfúkla oheň už takmer dohorievajúcej sviečky. Miestnosť zahalilo rúško tmy. Bola upravená a prichystaná na stretnutie so svojou priateľkou, na ktoré sa veľmi tešila. Je síce veľmi nebezpečné potulovať sa večer po meste, no dávno sa nevideli. Telefonovať spolu nemohli, ani poslať mail, pretože všetky tieto ľudské dômyselnosti ONI zničili a ich používanie zakázali. Telka, rádio alebo mobili, všetko zhabali a odniesli na miesto, ktoré volali Úrad zbytočných predmetov. No v podstate to boli obrovské hangáry, alebo sklady roztrúsené všade po svete, kde to skladovali. Neskôr ich však určite zlikvidujú.
Autá už dávno nejazdili po sieti vybudovaných ciest, do lietadiel nenasadol žiadny cestujúci. Jediný spôsob prepravy, ktorý im ostal boli vlaky, parníky a kone. Kone malo len málo ľudí. a tí ich väčšinou používali na prenájom drožky, ktoré bol jediný z mála spôsobu zárobku, aby boli schopný sa ako tak uživiť. A ich prenájom bol dosť drahý. Samozrejme prekvytal nelegálny obchod,pašerádstvo a existovalo plno gangov alebo klanov, ktoré sa navzájom okrádali alebo viedli vojný o výhodný kšeft. Hlavnú úlohu však nahrali len peniaze, ale najme jedlo, ktorého bolo stále menej.

Vykukla z dverí svojho domu na tmavú uličku, osvetlenú blikajúcim svetlom pouličnej petrolejovej lampy, zavesenej na elektrickom stĺpe.Elektrická energia sa nevyrába odvtedy, čo sa dostali Oni k moci.

Kto boli Oni ?

Proste všetci ich volali ONI, lebo sa báli spomenúť niekoho, konkrétneho. A najme meno samotného najobávanejšieho Majstra Lorda Voldemorta. Doposiaľ Svetu, respektíve krajine vládol kráľ, císar,cierkev, diktátor alebo premier, prezident či vláda.Teraz majster, tak krútý, že zatieňil tyranov známych z minulosti. Strach to je to, čo sužuje matičku zem. Pohlcuje jej obyvateľov, ničí ľudstvo ako mor.
Všade striehli Smrťožruti, ktorý každého prichyteného humusáka, odviekli bohvie kam. Nevedela odkiaľ sú a kde sa tu vzali. Mala asi 18 rokov, keď sa prvý krát dozvedela, že čarodejníci existujú. Najprv mala nesmiernu radosť. Tešila sa, že sa s nejakým stretne a možno ju čosi naučí. Ale neboli taký akých si ich vysnila. Tí dobrí čarodejníci prehralí a museli poslúchať Ich.Každý, kto sa opovážil vzoprieť sa mocnému Lordovi zomrel. Voldemort bol nakoniec vždy silnejší.

Utíšila svoje myšlienky a konečne sa odvážila vystúpiť z prahu vchodu. Klopkanie topánok na betóne, bol jediný zdroj zvuku prehlušujúceho desivé ticho. Smelo pokračovala v chôdzi na dohodnuté miesto. Oči mala otvorené, a obozretne sledovala okolie. Po pár minútach chôdze sa ocitla na námestíčku s menším parkom a lavičkami. Presne odtiaľ to mala dobrý výhľad na priestor pred kostolom kde sa mali stretnúť.
Vstúpila do parku a postavila sa za strom a čakala v jeho tieni, kým sa neobjaví jej priateľka Melinda Weadvisová.

Koľko to už je odvtedy, čo sa svet vrátil do dôb stredoveku ? Päť? Nie, nie šesť rokov. Šesť dlhočizných rokov temna. Každý deň sa človek bál ako ho dožije, či bude mať čo jesť. A tri roky, čo pochovala svoju malú sestru. Bola posledná z rodiny koho som mala a oni mi ju vzali. Eliz, prečo si ma neposlúchla a neostala v dome.
Pocítila ako jej teplá tekutina zamokrila líce. Usušila si ju prstami a zahnala ďalšie trpké myšlienky na svoju minulosť.
Námestím sa ozvali takmer nečujné, neisté kroky. Zbadala drobnú zahalenú postavu zakrádajúcu sa ku kostolu. Približovala sa k nej svižným krokom.
"Melinda?? Si to ty??" bola si istá, že je to ona no pre istotu sa spýtala.
"Ano! Ahoj Sarah!" odpovedala trasľavo drobná postava v plášti. Zhodila si kapucňu z hlavy a hodila sa svojej priateľke okolo krku.
"Som taká šťastná, že sme sa stretli!"
"Aj ja!! Tak dlho sme sa nevideli! Som sa tak bála, mala som pocit, že niekto na sleduje!" povedala a porozhliadala sa okolo seba, či nie je náhodou niekto podozrivý na blízku. Tiene stromov sa myhali, a vytvárali najstrašidelnejšie tvary a vŕzgajúce drevo ohýbajúcich sa stromov vo vetre, najčudnejšie zvuky. Obe vystrašene pokukovali po najtmavších zákutiach uličky.
"Pôjdeme do Slnečnice Mel?"
"Jasné! Inde ani nemôžme ísť." Vystrašene spustila Melinda.
Slnečnica bol posledná krčma v ktorej sa stretávali muklovia v tomto meste. Inde ste boli ihneť kontrolovaný a ak ste neboli čistokrvný alebo čarodejníkom, ak vás ihneď neodtiahli tak vyhodili.
V Slnečnici nebolo moc ľudí. Bolo už neskoro a väčšina sa bála zákazu vychádzania. Usadili sa za stôl v kúte, čo najďalej od vchodu.Objednali si horúcu čokoládu a pustili sa do reči.
"Tak ako sa máš Sarah?" začala debatu Melinda.
"Ale bolo aj lepšie! Každý deň mám strach, že si prídu po mňa."
"Ak máš ty strach tak je to zlé."
"Neviem, čo sa to deje som nou v poslednom čase. Mám nejakú divnú predtuchu."
"No strach je asi to jediné, čo ja pociťujem stále. Už pár noci nemôžem spať.Veľmi mi takéto prežívanie, alebo skôr živorenie vyčerpáva. Povedz mi chodíš Im stále kradnúť zhabané vynálezy?"
"Ach, to jediné ma drží pri živote. Ten sklad je úplný raj, nachádzam tam kadejaké veci. Keďže nemajú ani páru, čo načo sa používa najdeš všeličo možné. Majú to porozdriedené na Nebezpečné, Hrozivé, Hračky a Zábané predmeta ale najlepšie dvere sú s označením Použitie neznáme Je to zábava. A tak trošku adrenalín. Poznám tam už každého strážcu, viem kedy sa menia, ako často a kde sa pohybujú a samozrejme ktorá cesta je najlepšia."

"Ale to tvoje hazardovanie mi pekne drása nervy!" mierne pokarhala Melinda svoju priateľku.
" To čo ukradnem samozrejme väčšinou predám na čiernom trhu.Musím predsa nejako získať jedlo. Nechcem byť ich otrokom a nikdy nabudem pracovať pre nich za nejakú almužnu."
"Ale dávaj si prosím pozor!" Mel nikdy neschvaľovala jej hazardovanie.
"Hovoríš ako by si ma nepoznala!"
"Však práve, že ťa poznám!Ty si predsa vždy bola taký dobrodružný typ!" spoločne sa rozosmiali.
"Inač vieš o tom, že si už urobili aj múzeum. To je hrozné slúžime im ako zábava alebo otroci." Smutne si oprela hlavu o ruku.
" Máš pravdu, je to príšerné.A čo máš priateľa?"
"Zistila som, že môj bývalí bol bosom nejakého gangu. Tuším sa volali Kobilky.Smrťožrúti ich vypátrali a zabili ich, asi dva dni po tom čo som sa s ním rozišla."
"To mi je ľúto!"
"Bol to debil.Chcel aby som sa pridala k nim. Ale ja som nechcela a dobre som urobila. No a teraz som sama a nič sa nedeje. A ty? Určite si zažila niečo zaujímavé. Sarah máš nejakú príhodu??" spýtala sa s neskrývanou zvedavosťou.
"Minule sa mi stala taká zvláštnosť. Ale bolo to také .... no."
"Povedz mi to!!" akoby úplne ožila.
"Ale, no.... neviem."
"Prosím, smutne kukám!!" a nahodila psí pohľad.
"No dobre! Tak ti to teda vyrozprávam!" súhlasila Sarah práve vtedy keď im čašníčka priniesla objednanú horúcu čokoládu.